Legenda hovorí o láske medzi dvoma malými aztéckymi deťmi, Xochtil a Huitzlinovi a o tom, ako sa z ich lásky zrodil kvet – aksamietnica.

         Príbeh sa začal krásnym a nevinným obdobím plným hier a detským šantením. Hoci bola Xochtil krehké dievča, jej rodina jej dovolila zažívať dobrodružstvá s chlapcom od susedov – Huitzlinom. Deti mali možnosť do sýtosti napĺňať a zažívať svoje fantázie, sny a predstavy o fungovaní celého sveta okolo nich.
Zoznamujúc sa s mestom, horami a prírodou okolo sa dievča Xóchitl a chlapec Huitzilin čoraz viac spoznávali. Vedeli o sebe viac ako ktokoľvek iný. Poznali všetky svoje tajomstvá, obavy, radosti a predstavy. Bolo prirodzené, že časom ich detské priateľstvo prerástlo v lásku.
         Najčastejšie spolu chodievali na vrch blízkej hory, kam prinášali bohu Slnka – Tonatiahovi kvety Aksamietnice ako prejav vzájomnej lásky. Boh zvykol oceniť ich dary úsmevom v podobe slnečných lúčov z oblohy.
Až si jeden deň prisahali milenci na vrchu hory nekonečnú lásku. Boh Slnka ich na znamenie spečatenia večného sľubu obdaril intenzívnymi, hrejivými lúčmi, prenikajúcimi cez husté oblaky. Zaľúbenci vtedy pocítili moc a zároveň krehkosť večného bytia.
O niekoľko mesiacov neskôr v krajine vypukla vojna. Huitzilin, ako dospelý muž musel bojovať za uchránenie krajiny. Xóchitl bola v túžobnom očakávaní skorého ukončenia vojny a návratu jej milého. Avšak istého popoludnia aj ju, podobne, ako iných obyvateľov zastihla smutná správa o smrti jej milovaného muža. Celý svet sa jej rozpadol na drobné úlomky tisícov krásnych spomienok.
          Xóchitl si veľmi priala, aby sa mohla ešte aspoň raz spojiť s jej milým. Rozhodla sa preto naposledy vystúpiť na vrch hory. Intenzívne prosila boha Slnka, aby ju spojil s jej láskou. Boh vyslyšal Xóchtiline túžobné modlitby a svojim lúčom sa jemne dotkol jej tváre. V tom okamžiku sa premenila na kvet Aksamietnice, kvietok ohnivej teplej farby ako samotné slnečné lúče.
Zrazu priletel kolibrík, ktorý sa nežne dotkol kvietku svojim zobákom. Bol to samotný Huitzilin znovuzrodený v krásneho kolibríka. Kvietok ako odpoveď na jemný dotyk, roztvoril všetkých svojich 20 lupeňov a všade sa rozvinula zvláštne príťažlivá vôňa. Milenci ostanú navždy spolu, kým kolibríky a aksamietnice budú existovať na našej Zemi.

          Od toho času sa aksamietnica stala v Mexiku kvetom sviatku Dňa mŕtvych-Dias de los Muertos, ktorý poznáme u nás ako Sviatok zosnulých a pripomína nám pevné puto lásky.

Oranžové kvety nesmú chýbať ani na oltároch. O tom, prečo  a ako ich zdobia sa dočítate v našom článku Dia de los Muertos-spomienka na zosnulých.

Ak ste videli film Coco, viete, čo boli všetky tie oranžové lupienky a kvietky? No predsa aksamietnice:)

Text: La Lagartija

Zdroje:

https://www.inside-mexico.com